WEB stránka ZŠ Čičava

ZŠ

Vývoz odpadu

odpad

Kontakt

Obec Čičava

Obecný úrad
Čičava 26
Vranov nad Topľou
093 01

Tel.:
+421 57 442 20 00

e-mail:
obec@cicava.sk

IČO: 00332305

VÚB a.s. Vranov n/T

Č. ú. 23620632/0200

Návštevnosť

Návštevnosť:

Počítadlo prístupov

Navigácia

Obsah

História

Kniha o Čičave ...stiahnuť tu...
autor: Marián Tkáč (1998)

FotoNajstarší písomný dokument, vzťahujúci sa na Čičavu je listina, ktorou kráľovič Štefan (narodená r. 1239), brat svätej Margity, syn kráľa Bela IV. a budúci uhorský kráľ Štefan V., vymenúva majetky, ktoré daroval šľachticovi, správcovi kráľovských koniarov, neskôr aj správcovi kráľovských kuchárov a uhorskému palatínovi, magistrovi Rajnoldovi (zakladateľovi rodu z Rozhanoviec, teda Rozgoňovcov).
V písomnostiach z 13.-14. storočia sa vyskytuje len pod názvom Čičva.

FotoVzhľadom na opustenosť časti pozemkov koncom 15. storočia možno jestvovanie sídliska predpokladať už v polovici 15. storočia. V písomnostiach z 15. až 17. storočia sa vyskytuje pod maďarizovaným názvom Csicsoka.

Čičava bola panská dedina. Existuje záznam z roku 1363, podľa ktorého v okolí hradu boli tri dediny s menom Čičava: Veľká, Vyšná a Stredná. Veľká Čičava je pravdepodobne totožná s dnešnou obcou Čičava.

FotoDo 15. storočia bola obec súčasťou rozgoňovského panstva. V časoch urbárskej regulácie za Márie Terézie (roku 1772) všetci poddanskí obyvatelia Čičavy patrili Alexandrovi Sirmajovi staršiemu, najväčšiemu zemepánovi na celom okolí, ktorý ako jediný mal viac ako 200 poddaných. Väčšina okolitých zemanov však nemala viac ako dvoch či troch poddaných, na 31 zemanov dokonca pracovalo len po jednom poddanom. Po Sirmajovcoch (po roku 1867) vlastnil časť Čičavy barón Fridrich Callemberg (je vlastníkom asi polovice chotára podľa mapy z rokov 1865-1867). Po Callembergovi patrila časť dediny Abovi Bencúrovi. Správcom (ešpanom) Bencúrovho majetku bol Leščík.
Niektorí z príslušníkov týchto zemianskych rodov nepochybne bývali v čičavských kúriách.zhrnúť tak, že je to miesto súvisiace s kopcom, kde je ticho a nič iné a kde sa dá ticho čakať. Jazykom jej obyvateľov je zemplínske nárečie.


Čičavský hrad ako hromozvod

Kamenný hrad Čičava (po maďarsky  Csicsva  či  Cziczva, v archívnych dokumentoch uvádzaný aj ako Chychywa či Cycyuva) bol dôležitým bodom, ktorý priťahoval kupcov, putujúcich umelcov, ale aj  vojakov a  generálov.  Jeho  najväčšiu prestavbu  a zväčšenie uskutočnili  na  prelome  15.  a  16. storočia,  keď hrad doplnili o veľkú  delovú  baštu  nad  strmým  úbočím  smerom  k Ondave. Na severozápadnej  strane  vzniklo   predhradie  s  jednou  okrúhlou baštou, ktoré oddeľovala od ostatného hradu priekopa.

            Na hrade  sa okolo roku 1527  schádzali dokonca zhromaždenia Zemplínskej  župy,  bol  tu  stoličný  archív  /33/. Viedla sa tu knihado ktorej  sa  zapisovali  najväčšie klamstvá  a najväčší klamári.  Hrad  striedal  majiteľov,  aj  správcov  - kastelánov. Spravovali  ho Ladislav  Rákoci, Andrej  Rákoci, Ambróz Újnémety, Peter Valach, Imrich Ipoltfy, Ján Rákoci.

            Ale boli  aj  vojny,  ktoré  veľmi  nepriaznivo pôsobili na našich predkov.  Vojny sa dokonca dostali  aj do uspávanok. Jedna z najstarších,  ktorou  jedna  z  tkáčových  neviest (Anna rodená Peľaková-Kopčová, narodená r.1840) uspávala môjho otca takto:

     Ftačku sokoľičku, co visoko ľitaš,

     povic mi novinu, jaku tamac slichaš.

     Povim ci ja povim, aľe ňebars dobru,

     biloho Janička za vojačka beru...

            Aj keď práve vo vojnách  padajú hlavy ako makovice, ľudia si - možno práve preto - pamätali  a pamätajú na časy vojen, dokonca práve vojny členia časy na epochy a natrvalo ich poznamenávajú.

            Možno prvá z  vojen,  ktoré  poznačili Čičavu  (ak nebudeme domýšľať možné boje v dávnejších časoch, keď na Vyšnom kline žili naši pohanskí  predkovia) bola vojna  tatárska v rokoch  1240-41, potom  známa  bitka  pri  Rozhanovciach  (1312)  a poľsko-uhorská v rokoch  1491-92.  A  potom  v  časoch  tureckých  vojen odbojné protihabsburské  povstania, rákociovský  odboj, ktorý  trval vyše 100 rokov.

            Keď  roku  1526  v  bitke  pri  Moháči  padol  uhorský kráľ, o uprázdnený  stolec  sa  uchádzal  Ferdinand  Habsburský  a  Ján Zápoľský.  Aj  jeden,  aj  druhý  sa  dali  zvoliť  a  pomazať za uhorských kráľov, dokonca tomu istému biskupovi. Boje medzi oboma kráľmi  sa neskončili  ani  smrťou  Jána Zápoľského  (roku 1540). Andrej Bátori  bol na strane  Ferdinanda. Roku 1529  sa preniesli boje  Ferdinandom  Habsburským  a   Jánom  Zápoľským  na  stredný Zemplín. V januári  dobyl  Čičavský  hrad  Zápoľský  a v apríli Ferdinand. V tom čase bol  kastelánom Peter Valach, ktorého chcel Zápoľský  podplatiť  a  dostať  sa   na  hrad  bez  boja.  Valach nesúhlasil, a tak si Zápoľský  požičal "stroj na dobýjanie hradu" od spriateleného tureckého sultána.

            Andrejov syn Juraj Bátori bol  spočiatku tiež  prívržencom Ferdinanda neskôr  prestúpil do tábora  vtedajšieho druhého kráľa Zápoľského a stal  sa protestantom a potom do  katolíckych fár na panstvách  umiestňoval protestantských  kázateľov. Keď  roku 1567 vojsko kráľa Maximiliána  pritiahlo proti Zápoľskovcom, utáborilo pod  čičavským   hradom.  A  ako   svedčia  dokumenty,  kráľovské jazdectvo zhabalo 16  sotohov pšenice a ovsa, 20  volov a 30 kráv zo stodôl Juraja Bátoriho a  sedliakom v okolitých dedinách víno, dobytok,  potraviny. A  ako "odškodné"  posmešne dávali sedliakom odstrihnuté brady a vlasy /27/.

            V 17. storočí  v časoch povstaní,  ktorých väčšina vychádzala z východného  Slovenska (bolo  najbližšie k  Sedmohradsku, kde už nezasahovala moc  Habsburgovcov), mal hrad a  jeho páni len jednu možnosť: nestáť bokom,  a  tak  sa   tu  odohrávali  pustošivé protihabsburské  vojny, ani nevedno, čo najviac rozdeľovalo bojujúce  strany.  Maskovalo  sa  to  náboženskou  príslušnosťou. Niektoré  vojenské  akcie  sa  uskutočnili  aj  v  okolí Vranova. Drugetovci boli katolíci. Rok po  porážke Turkov pri Viedni, roku 1684 spustošili hrad kuruci Imricha Tököliho, horlivého vstúpenca kalvinizmu,  vzali so  sebou posledného  muža drugetovského rodu, Žigmunda,  a v  Košiciach ho  obesili. Hrad  vyhorel a  aj hradný archív. A v ňom možno aj oná  Čičavská kniha, ak nie je v archíve Barkóciovcov, ako to čítame u A.Sirmaja /38/.

            V  nasledujúcich rokoch  hrad znovu  opravili a  možno vtedy chlopi, chtore stavjaľi  hrad, spaľi u Čičave. Roku  1704 ho však obsadili  kuruci Františka  Rákociho II.,  ktorí vyzvali chudobou z okolitých dedín bojovať "za slobodu". Všetko bolo o slobode, aj medené peniaze kurucov sa volali "libertáše". Je možné, že na ich výrobu poslúžil  aj bronz zo zvonov  z čičavského chrámu, pretože roku 1713 kupovali Čičavčania nové  zvony. Hrad udržali kuruci až do konca  proticisárskych vojen, pričom  potravu si zaobstarávali v širokom okolí.  Celých sedem rokov. Rabovačky  a iné násilnosti vojakov zapríčinili, že bezbranné  dedinské obyvateľstvo vzalo so sebou najpotrebnejšie  veci a utekalo  na juh i  sever, usadlosti pustli  a  niektoré  aj  zanikali. Tí, ktorí ostali, chudobneli, menili sa na nemajetných želiarov.

            Roku 1711, po porážke  Rákociho  povstania  a satumárskom mieri,  vojaci  generála  Laukena  Čičavský  hrad,  čoby "hniezdo rebelantov", úradne zbúrali a odvtedy hynie v ruinách. Už je tomu 287 rokov. Čo bude o 287 rokov z našich dnešných stavieb?

            Podobu hradu  nám zachoval holandský maliar  a grafik Justus van  der Nypoort  (1625-1692), vedutista  (maliar obrázkov miest) a komentátor tureckých vojen  /55/. Ilustroval príručku geometrie Burckharda von Birckensteina z roku 1686 sériou 110 vedút (obrázkov) miest, hradov a kaštieľov Uhorska s výjavmi z tureckého drancovania na našom území, ako aj žánrovými scénami. A tak nakreslil  aj Čičavský hrad  (Cziczva) s osobami  pred ním: pri  voze duje  žena (cigánka?)  kováčšskym mechom  do ohňa a muž (cigán?)  kuje podkovu.  V pozadí  sú dve  nahé deti.  Medirytina a lept  o rozmeroch  163 x   100 cm  je z  knihy Ertz-Herzogliche Handgriffe des  Zirckels und Linials,  vydanej vo Viedni  r.1686, ktorá sa nachádza v Památniku národního písemníctví v Prahe.

            Postrachom ľudí tých čias boli  aj lesy. Boli všade, tvorili hranice medzi chotármi a panstvami a hocikedy z nich vykukla divá zver. Alebo  zbojníci. Tí nosili košele  s voľnými rukávmi, ktoré namáčali do rozpusteného ovčieho loja,  vyžmýkali ich a údili tak dlho, kým  neboli dosť čierne.  Potom ich vyprali,  aby nepúšťali farbu, a nosili dovtedy, dokiaľ  sa im nerozpadli na tele. Takéto košele  chránili pred  dážďom,  neprepúšťali  vodu a  nezdržal sa v nich nijaký hmyz.

            Keď už je reč o vojnách,  akosi  sa  patrí  hovoriť  aj o miestnych "vojnách", o bitkách. Tie  boli skoro také časté, ako tanečné  zábavy,   ktoré  sa  v   minulosti  konali  na   voľných priestanstvách obce. „Muzika bula u dvoch  mes'acoch raz, ľem na žňiva ňebars  chcel dac solgabirov povoľeňe,“  spomínal môj starý otec.  A bitkami  boli spestrené   aj svadby.  Bol taký  zvyk, že parobci  nosili  za  sárou  olovjanki,  čo  bola  olovená hlavica nasadená  na  drevenej  rúčke,  ba  podaktorí  aj  pištole. A keď prevážali mladú na vozoch, bili sa a strieľali.

            Práve na svadbe postrelili Kovaľčíka, čičavského stolárskeho majstra,  keď sa  svadobne vozy  terigali popod  Inoc (čo je ináč pomaďarčený   Inovec,  miesto,   kde  starí   Slováci  mohli  mať opevenie). Darmo  s ním utekali  do Humenného za  doktorom Leňom. Zomrel. Mária  Drajciková mala väčšie  šťastie, prežila s  guľkou pod lopatkou  celý život. Bindasa  z Vranovského Dlhého  ktosi na svadbe zapichol šidlom.

 

Čičava Čičava